Zaujímavosti

História transfúzie krvi

Zázračnosť ľudskej krvi, jej krásnu červenú farbu, schopnosť pomôcť chorým, niekedy jej omladzujúce účinky si ľudia všimli už v dávnej minulosti. Pozorovali, že unikajúca krv z tela raneného zvieraťa alebo človeka vážne ohrozuje ich život. Verili v jej nadprirodzenú silu, preto Rimania pili krv svojich gladiátorov. Dokonca aj v našich končinách koncom 16. a začiatkom 17. storočia čachtická pani Alžbeta Bátorička sa údajne „kúpala“ v krvi mladých panien (asi verila v omladzujúcu funkciu krvi plnej hormónov, čo napokon nemuselo byť ďaleko od pravdy – defibrináciou krvi sa získa krvné sérum a to je základom niektorých kozmetických výrobkov). Najpodstatnejší vplyv na rozvoj transfúzií krvi však mal objav krvného obehu v r. 1616 (Angličan William Harvey). Prvý doložený odber krvi bol v r. 1665 Angličan Richard Lower spojil krčné tepny dvoch psov. Prvá úspešná transfúzia človeka bola v r. 1667, kedy lekár francúzskeho kráľa Ľudovíta XIV. Jean Baptiste Denis použil krv jahňaťa. Ďalšie obdobie používania zvieracej krvi bolo veľmi neúspešné, a preto koncom 17.storočia boli transfúzie krvi zakázané. Až o 150 rokov po prvej zvieracej transfúzii použil ako prvý úspešne ľudskú krv James Blundell (1818), ktorý zostrojil aparát uľahčujúci transfúziu krvi. Bol pôrodník a snažil sa o záchranu rodičiek po pôrode. Nabádal však k veľkej opatrnosti. Toto obdobie bolo charakteristické ako zázračnými uzdraveniami, tak žiaľ početnými úmrtiami.

Najväčší objav v histórii transfúziológie bol nepochybne objav fenoménu aglutinácie viedenského lekára Karla Landsteinera v r. 1901, všimol si, rozdielne zhlukovanie krviniek troch krvných skupín. Až v r. 1907 si český psychiater Jan Jánský všimol, že existujú nie tri ale štyri základné krvné skupiny, ktoré vtedy označil rímskymi číslicami I,II,III,IV, o tri roky na to podobný objav urobil Američan W.L. Moss. Až po 30. rokoch boli krvné skupiny označené ako A, B, AB a 0(nula). V tom období sa ešte stále robili tzv. priame prevody krvi, t.j. spojila sa tepna darcu so žilou príjemcu, ako chirurgický výkon a bolo to dosť drastické a hlavne nepresné. Transfúzii krvi sa lekársky svet dosť vyhýbal ako stále pomerne zdĺhavému a riskantnému zákroku. Obrovským objavom bol objav protizrážanlivého roztoku s obsahom citronanu sodného (Belgičan A. Hustin) a pridanie glukózy ku krvi predstavovalo začiatok novej éry – konzervovania krvi. Konečne v r. 1941 opäť Landsteiner s Wienerom objavili systém Rh. V r. 1947 vznikla americká asociácia krvných bánk (AABB). V r. 1950 vďaka Walterovi a Murphym, jr. vývoj pokročil k plastickým vakom. Od r. 1960 došlo v USA k zavedeniu prístrojových metód na odbery- plazmaferézy a v šesťdesiatych rokoch rozvoj transfúznej medicíny viedol k rozvoju krvných bánk a hlavne k výrobe koagulačných faktorov pre hemofilikov ako aj imunoglobulínov. V sedemdesiatych rokoch sa rozvíjali hlavne aferézy a r. 1980 a neskôr boli charakterizované rozvojom nových hlavne skríningových testov pre bezpečnosť hemoterapie. V r. 1981 bol opísaný AIDS a od r. 1984 bol indentifikovaný vírus HIV. Od r. 1987 sa začalo skríningové testovanie na HBV- anti HBc protilátky, v r. 1990 sa objavil test na protilátku anti HCV (proti C hepatitíde)a o 2 roky na to sa začalo s povinným testovaním na C hepatitídu (u nás od r. 1993), ktorá bola dovtedy označovaná ako non A non B hepatitída. Zároveň s tým sa rozvíjali metódy spracovania krvi a jej súčastí. S poznávaním krvno- skupinových vlastností vznikali prví dobrovoľníci – darcovia krvi. Najprv z radov zamestnancov nemocníc a vojakov. U nás v spolupráci s Červeným krížom sa grupovali nadšenci, ktorí z času na čas podstúpili odber krvi. Prvý z našej histórie, ktorý podal 1. úspešnú transfúziu krvi bol košický chirurg Prof. J. Kňazovický (1936). Rozvoj Transfúznej služby bol v rôznych štátoch odlišný. V našich podmienkach vznikla transfúzna služba až po 2.svetovej vojne v r. 1948 a bola súčasťou nemocníc v bývalej ČSSR. U nás ČSČK pomáhal uskutočňovať nábory darcov a odmeňoval ich, v iných štátoch priamo spravoval transfúziologické oddelenia.

Spočiatku darcovia krvi dostávali pohár červeného vína, kávu, občerstvenie a finančný príspevok na zlepšené stravovanie. V 60. rokoch sa dobrovoľne zriekali tohto príspevku a vznikali bezpríspevkoví darcovia krvi, ktorých Červený kríž začal morálne oceňovať – slzička, plakety J. Jánského, rôzne slávnostné aktívy.

Filozofiou výchovy lekárov v tom čase bolo vytvoriť jednotný odbor hematológie a transfúziológie a nestor česko-slovenskej hematológie a transfúziológie Prof. MUDr. Mikuláš Hrubiško, DrSc. vychovával lekárov v tomto duchu. Na Slovensku vzniklo viac ako 50 transfúznych oddelení pri nemocniciach s viac ako 200 tisíc odbermi ročne a vyústil v sebestačnosť transfúznych prípravkov. Mnohé zdravotnícke činnosti sa postupne koncentrovali do veľkých miest a hlavne Bratislavy, ktorá sa stala centrom liečby srdcovo-cievnych, onkologických chorôb, centrom pre transplantácie krvotvorných buniek a orgánových transplantácií a popáleninovým centrom. Podobný rozvoj sa začal črtať v Košiciach a Banskej Bystrici. Bolo bežné, že krvi bolo na Slovensku dosť, ale vo veľkých centrách chýbala, niekedy len určité krvné skupiny. Prevoz krvi sa realizoval zložito, lebo krv nebola v tom období uznaná liečebným poriadkom za liek. Vždy mala svoju nákladovú „cenu“, ale nemocnice nemali povinnosť za ňu platiť a transfúziologické oddelenia nemocníc ju museli vyrábať a postupne sa viac a viac zadlžovali. Veľké centrá volali po krvi, inde odmietali darcov...! Ukázalo sa, že je potrebné scentralizovať vyšetrenie, spracovanie krvi do veľkých centier na Slovensku a ostatné ponechať ako odberové miesta, prípadne vytvoriť provizórne – prechodné odberové miesta (mobilné odberové miesta – terénny odber) v školách, podnikoch, vojenských útvaroch.

Všetky tieto potreby novej doby bolo treba riešiť a tak 1.1.2004 zriadilo MZ SR Národnú transfúznu službu v desiatich mestách SR. Jej vznik je motivovaný tým, aby sa čo najefektívnejšie plnili úlohy súvisiace s produkciou krvných liekov a zabezpečila ich dostupnosť pre pacientov vo všetkých kútoch SR v požadovanej svetovej kvalite a úrovni. Krvné lieky musia spĺňať najprísnejšie normy platné v štátoch EÚ, musia byť bezpečné a vyhovovať predpísaným predpisom NTS SR a ŠÚKL-u. Aj keď NTS SR už pomaly „vyrástla z detských chorôb“, stále ju čakajú veľké zmeny, ktoré bude postupne realizovať, aby bola naša transfúzna služba porovnateľná s inými vo vyspelej Európe.

2. 11. 2009, MUDr. Klára Sviteková