Aktuality

Nakazení dobrom

29.03.2010

Môj zákerný spoločník sa po rokoch opäť ozval, ale paradoxne okrem zlých, priniesol aj svetlé chvíle.

Pribúdajúcimi rokmi zostávajú už iba v spomienkach časy, kedy veci fungovali relatívne dobre a zložitá chemická továreň - ľudské telo, čím ďalej častejšie upozorňuje na dočasnosť svojej funkcie.  Ale bezpochyby to tak má byť, aj keď nie vždy je jednoduché sa s tým vyrovnať. Pravdivá rozprávka o troch grošoch žije v každom z nás. Preto sa nás nedotýkajú len naše bolesti, sme veľmi často svedkami bolestí iných a nebývame na to pripravení.

Polycytémia vera. To už nie je rozprávka, ale diagnóza. Prvý laický pohľad neodhalí zákernosť tejto choroby. „Hustá krv\\\" a jej terapeutické zvládanie aj pomocou venepunkcie - púšťanie žilou, v nás vyvoláva pocit falošného uspokojenia, že to hádam nebude také zlé. Opak je pravdou. Tretie štádium tejto choroby vrcholí akútnou leukémiou, ktorá má veľmi zlú prognózu s fatálnymi následkami. Lotéria môže trvať desať aj pätnásť rokov, ale aj podstatne kratšie. My sme svoju cestu začali pred štyrmi rokmi v hematologickej ambulancii primárky Národnej transfúznej služby Slovenskej republiky pracoviska v Trnave, MUDr. Adriany Vopátovej, PhD.

Do nemocnice nechodíte radi ani ako doprovod, a ak už máte niečo za sebou, zvyčajne vás neprekvapí nie celkom fungujúci systém, rutina, bezúčelné pohadzovanie pacienta a mnoho negatívnych vecí, ktoré sú už pre túto dobu príznačné. Naopak, je prekvapujúce, ak nájdete čokoľvek, čo sa tejto dobe akosi vymyká.

Myšlienka darovať krv ma vždy priťahovala a povznášala, ale pre svoj zdravotný stav som nikdy nemal možnosť zažiť krásny pocit darovania kúska seba v prospech iných. Napriek tomu som počas štyroch rokov navštevoval odbernú stanicu NTS v Trnave a nechával sa tu infikovať dobrom, ktoré z kútov tohto pracoviska vyžaruje. Sedím vo veľkej čakárni s opotrebovanými kreslami a sledujem, ako to tu chodí. Zvyčajne tu býva prekvapivo veľa ľudí rôznych vekových kategórii  a sociálnych skupín podrobujúcich sa rituálu vyšetrení pred odberom najvzácnejšej tekutiny. Pozerám do tvári ľudí, ktorí by ma na ulici vôbec neoslovili, ale tu ma udivujú svojim príkladom a dostavajú sa v mojich očiach na najvyššie priečky. Študenti aj útle študentky, zrelé ženy aj starší muži, občas aj uniformy rôznych príslušností. Trošku im závidím, pretože odmena, ktorú dostávajú v podobe pocitu spolupatričnosti a účasti na utrpení iných je vskutku kráľovská. Aj personál je tu akýsi iný, ujímajú sa vás už pri vchode, biele plášte sa mihajú sem a tam, dvere ordinácii sú otvorené. Darcov pozývajú na kávu, na občerstvenie a panuje tu domáca prívetivá atmosféra ako v idealizujúcich seriáloch z nemocničného prostredia. Potom sa vás ujme vedúca lekárka, a vtedy pochopíte, aký úžasný vplyv má na chod nejakého organizmu príklad vedúceho. Môj 78 ročný príbuzný z fatálnou diagnózou je zahrnutý maximálnou starostlivosťou a snahou o komplexnú pomoc pre zmiernenie jeho problémov. Aj keď očakávaný progres jeho ochorenia vyžaduje neustále častejšie návštevy, vždy sme sa stretli s nebývalou ochotou tohto zvláštneho kolektívu. Neviem, prečo to tak funguje, či je to tým, že sem chodia zdraví ľudia dobrovoľne odovzdať najcennejšie, alebo tu pracujú iba povolaní. Kúsok takejto atmosféry by sme si mali želať nielen v zdravotníckych zariadeniach, ale všade okolo nás.

Dnes opäť stojíme na prahu smrti, ale odchádzame nakazení dobrom, a to dáva aj v bezvýchodiskovej situácii nádej a perspektívu.

Vojtech Moravčík

Zdroj http://vojtechmoravcik.blog.sme.sk/c/221587/Nakazeni-dobrom.html